Prečo je encyklika Leva XIV. v otázke spravodlivej vojny protirečivá
Magnifica Humanitas, opierajúc sa o encykliku Fratelli Tutti, uvádza dva dôvody, prečo by sme mali ísť nad rámec teórie spravodlivej vojny: po prvé, že takmer každá vojna v posledných desaťročiach bola prezentovaná ako oprávnená, a po druhé, že moderné zbrane robia z vojny neprijateľné riešenie.
Spieker nepovažuje ani jeden z týchto argumentov za presvedčivý. K prvému píše: „Ak sa každý, kto vedie vojnu, odvoláva na túto doktrínu, naďalej je potrebné preskúmať, kto má na to oprávnenie a kto nie.“
Dodáva: „Tí, ktorí sa na túto doktrínu odvolávajú neoprávnene, budú čeliť kritike alebo odmietnutiu. To však neznamená, že doktrína spravodlivej vojny je zastaraná.“
Ani moderné zbrane túto doktrínu nezneplatňujú: „Ak konkrétnu zbraň alebo jej použitie nie je možné ospravedlniť, potom sa jej použitie musí odmietnuť. To však neznamená, že doktrína spravodlivej vojny je neplatná; naopak, potvrdzuje ju.“
„Legitímna obrana“ je teóriou spravodlivej vojny
Spieker je obzvlášť kritický voči tvrdeniu encykliky, že teóriu spravodlivej vojny treba prekonať „bez toho, aby bolo dotknuté právo na legitímnu obranu“.
Poznamenáva: „Encyklika sa vyhýba akejkoľvek ďalšej úvahe o tom, čo vlastne znamená ‚legitímna obrana v najužšom zmysle slova‘.“
Pre Spiekera to vytvára rozpor. Akonáhle sa človek pokúsi definovať legitímnu obranu, nevyhnutne sa vráti ku kritériám, ktoré tradične poskytuje teória spravodlivej vojny.
Čo ak zlyhá diplomacia?
Encyklika predstavuje dialóg, diplomaciu a odpustenie ako prostriedky, ktoré sú pri ochrane ľudského života „oveľa účinnejšie“ ako použitie sily. Spieker nespochybňuje ich hodnotu. Jeho kritika spočíva v tom, že dokument necháva bez odpovede kľúčovú otázku:
„Encyklika opäť obchádza otázku, čo by sa malo stať, keď všetky tieto prostriedky zlyhajú.“
Dodáva, že aj to môže mať „devastujúce dôsledky pre civilné obyvateľstvo“.
Spravodlivá vojna sa vracia zadnými dverami
Podľa Spiekera je táto nekonzistentnosť najviac zrejmá v časti venovanej umelej inteligencii a vojnovému konfliktu. Práve tam sama encyklika Magnifica Humanitas uvádza, že „ozbrojená sila by sa mala používať iba ako posledná možnosť v prípadoch legitímnej obrany“, a trvá na tom, že „treba stanoviť presné kritériá morálneho posúdenia“.
Medzi tieto kritériá patria identifikovateľné reťazce zodpovednosti a rozlišovanie medzi bojovníkmi a nevojenskými osobami.
Pre Spiekera sú to práve tie kritériá, ktoré sú spojené s tradičnou doktrínou spravodlivej vojny. Podľa jeho názoru sa encyklika nakoniec vracia k tomu istému rámcu, od ktorého sa snaží odísť.
Obrázok: Manfred Spieker © J.-H. Janßen, wikipedia, CC BY-SA, Preklad umelej inteligencie